Inklúzia nie je hotová destinácia, niečo, čo sa dá dosiahnuť. Je to skôr hľadanie, cesta, a to možno v každej školskej komunite a v každej rodine s inou výslednou podobou. Inkluzívne vzdelávanie by malo predstavovať neustále flexibilný proces, aktívne spoluvytváranie spoločného priestoru – najmä vzťahového prostredia, ktoré reflektuje aktuálne (nie v zmysle krátkodobých :-)) potreby každého jedinca bez výnimky, a podporuje konštruktívne fungovanie komunity ako sabaaktualizujúceho sa spolunažívania viac než ako sebaudržiavacieho mechanizmu devastujúceho svoj vlastný rast. Ide o proces hľadania ciest “ako sa to dá”, proces, v ktorom radšej robme chyby a učme sa z nich, než by sme to vzdali a tým zavreli dvere čo i jedinému (zatiaľ) dieťaťu.
Zdá sa, že na Slovensku je čoraz viac odborníkov, ale aj rodičov a učiteľov, ktorí touto cestou chcú ísť. Ale nie sme naučení spolupracovať, rodičia a učitelia – nielen v téme inklúzie. Nie sú pomenované formy takejto spolupráce, nie sú jasné kompetencie. A zhora neprídu. Je to, ako každý vzťah, na každom z nás. Veľmi chýba aj spolupráca medzi rodičmi intaktných a znevýhodnených detí, ktorú by škola ako centrum vzdelávania v komunite mohla iniciovať a podporovať. Chýbajú prístupné a zrozumiteľné informácie o inklúzii a viditeľná dobrá prax. Pre rodiča je inklúzia strašiakom – ako pre rodiča intaktného dieťaťa, tak pre rodiča dieťaťa znevýhodneného.
Pekne sa s tým popasovali v Denníku N s „To dá rozum“:
https://dennikn.sk/autor/todarozum
Inklúzia by podľa definícií mala byť prostredím a diskurzom, ktorý zahŕňa všetkých, od detí, cez triedu, školu, rodinu, pedagógov, odborníkov, úradníkov, akademikov, politikov… a to s ich individuálnymi potrebami a zodpovednosťou za seba aj prostredie, ktoré spoluvytvárajú.
Inklúzia rozhodne nie je postavená na povýšení jednotlivca nad komunitu/spoločnosť na základe jeho potrieb, ale stojí a padá na aktívnom vytváraní takej spoločnosti (školy), ktorá reflektuje potreby všetkých svojich členov – minimálne im nekladie prekážky v tom, aby boli jej plnohodnotnou súčasťou.
Teda nejde o integráciu detí so špeciálnymi potrebami, ale o školu, ktorá je pripravená prijať všetky deti, tvoriť sa spolu s učiteľmi, deťmi, rodičmi,… ako centrum komunity. Inklúzia teda zahŕňa nielen minority, ale aj a najmä majority. “Inklúzia znamená v širšom zmysle “zahrnutie, pojatie” a vyjadruje spoločenstvo ľudí bez ohľadu na to, či majú postihnutie alebo nie. Týka sa nielen pôsobenia inštitúcií, ale všetkých úrovní života.” (HORŇÁKOVÁ, M. 2014. Kroky k inkluzívnej škole. Ružomberok: Verbum, 2014, 160 s. ISBN 978-80-561-0187-2).
Toto nevylučuje napĺňanie špeciálnych potrieb znevýhodnených, a nevylučuje to ani nastavovanie si hraníc tak aby nedochádzalo k devastácii komunity; naopak, v inkluzívnej škole s inkluzívnym kurikulom a s inkluzívnym tímom, sa pracuje s individuálnymi potrebami a potenciálom každého člena školskej komunity, a nikto by nemal byť potláčaný alebo vylučovaný na základe svojich individuálnych či špeciálnych potrieb. Na človeka bez potrieb neverím :-). Ale odkiaľ to má vedieť rodič, ktorý sa bojí, či budú napĺňané potreby jeho (zeleného či nezeleného, viac či menej bežného či ne-bežného) dieťaťa? Ako tomu má rozumieť, najmä ak absentuje aj uňho samotného skúsenosť a dôvera voči komunite, že bude rozhodovať a fungovať na základe solidarity? Pretože v takomto prostredí tiež nebol vychovávaný, a jednoducho nemá skúsenosť s inkluzívnym diskurzom?
Ono, inklúzia zahŕňa vzájomné – obojsmerné sa učenie a obohacovanie všetkých navzájom, aj keď každá majorita sa prirodzene bráni učiť sa od minorít (ako minoritu vnímame akúkoľvek inakosť, najmä ak zahŕňa špeciálne potreby). Koncept normality nás chráni, ale aj brzdí a robí z nás neľútostných predátorov. Toto treba prekonávať už vo vzdelávaní najmenších, ktorí vrastajú do sveta úplne iného, než aký teraz poznáme (exponenciálny versus lineárny rast informácií, komunikácie – soc. siete, automatizácia, ale aj globalizácia a tým diverzita spoločnosti citeľná stále viac v každom jej kúte,… ). “Ak nie ste s ľuďmi, ktorí sú iní, ak sa s nimi nenaučíte žiť a rešpektovať rozličnosti v ľudských myšlienkach, návykoch a kultúrach od malička, veľmi ťažko tento návyk získate neskôr.” (TESAŘ, M. – FOLENTOVÁ, V. 2016. Slovák učí na Novom Zélande: Žiť s inými kultúrami treba začať v škôlke, 2016 [cit. 2017-11-04], URL: <https://dennikn.sk/513752/slovak-uci-na-novom-zelande-zit-s-inymi-kulturami-treba-zacat-v-skolke/>)
lu