Autor: Lucia Kuzminová
Všetko má svoje plusy aj mínusy. Costs and benefits. Výnimkou nebude ani homeschooling – domáce vzdelávanie (v našich podmienkach individuálne vzdelávanie žiaka podľa paragrafu 24 školského zákona). Sprevádza ho mnoho strašiakov. Bez ohľadu na ich reálnosť, sú to strašidlá, ktoré dokážu vyčerpávať a plíživo devastovať.
Asi prvým a najobľúbenejším strašidlom, s ktorým sa potenciálny homeschoolerský rodič stretne, je socializácia. Každodenne otravujúce zaklínadlo; straší nám v hlavách, straší nás z poradní, z odbornej literatúry, ba aj z modrého koníka ;-). A my sa s ňou, každý po svojom, nejako vysporadúvame.
Naštudujeme si napríklad, že primárne prebieha socializácia v rodine, až sekundárne v škole. A že to nie je jediný nutný scenár, pretože sekundárnu socializáciu dokáže pekne zabezpečiť lokálna či záujmová komunita, obsahujúca externé autority a rovesníkov. Že pre zdravú socializáciu je dôležitá veková heterogenita, spoločné záujmy a dobrovoľná prítomnosť, prirodzená hierarchizácia,… a to predsa škola nemôže poskytovať (dobrovoľnú prítomnosť najmä).
A tak zabezpečujeme tú ozajstnú, lepšiu socializáciu, v ktorej tá zlá, školská, nemá miesto. Zakladáme svojpomocné skupiny domavzdelávajúcich rodín, pravidelné záujmové či vzdelávacie aktivity pre deti, navštevujeme sa navzájom, sme najaktívnejšími členmi všetkého čo sa okolo nás mihne a zasmrdí to vzdelávaním – skaut, ZUŠ, kostol, ochranári,…
A to všetko sú veľmi dobré nápady!
Ale najmä sa popri tom všetkom snažíme sa nebáť. Pretože – byť tým zlým rodičom, ktorý zanedbal socializáciu dieťaťa, to by bolo strašné!
Vrcholovým športom je, ak vzdelávame doma dieťa s nie zrovna mainstreamovým potenciálom (na prvých testoch školskej zrelosti dokáže z dieťaťa spraviť potenciálne špeciálneho žiaka aj mierny nábeh na dysleksiu spôsobený aktuálnym záujmom o to čo sa deje za oknom, aj keď s autizmom či vozíkom to býva zaručene rýchla jazda); veď my najlepšie vieme, že socializácia je jeho vstupenkou do sveta, z ktorého bude určite vylúčené. A to už je sakramentsky silná motivácia, keď je strašiak socializácie zmutovaný s pocitmi viny, zlyhania, strachu o budúcnosť neschopného chúďatka v zlej tvrdej spoločnosti… (trošku preháňania je v našej situácii, si myslím, úplne na mieste 🙂 – nakoniec, píšem najmä o sebe, a ak sa v tom niekto nájde, napíšte mi, nech sa necítim sama).
Strach, často maskovaný rebelantstvom voči zhnitému systému nášho školstva zaspatého v 19.storočí, diletantstvom, rodičovským perfekcionizmom, či traumou zo školy storočia 20., nás ženie vpred a my budujeme. Budujeme – zopakujem: svojpomocné skupiny, pravidelné vzdelávacie aktivity,… A to všetko sú predsa veľmi dobré nápady!
Naše deti sú takto viac či menej úspešne socializované. Závisí to, samozrejme, aj od veľkosti našej motivácie – teda strachu, dĺžky výdrže, od bydliska (v meste toho bude viac než na samote), či tučnoty peňaženky a viditeľnosti diagnózy dieťaťa. Práve pri tej by som sa ešte na chvíľku pristavila.
Extrémny sadomasochizmus až šialenstvo preukazujeme pri snahe socializovať deti viditeľne iné – farbou pleti (biely rodič a snedé dieťa je na Slovensku obľúbená kombinácia kandidátov pre sofistikovaný ostrakizmus), sedením na vozíku, deti s očami ktoré nevidia či ušami ktoré celkom nepočujú, s neohybným jazýčkom, deti ktoré mávajú rukami a nepozerajú do očí, deti ktoré sa nehrajú spolu, nerozumejú požiadavkám, nekreslia alebo proste drzo pobehujú (aj o drzosti by to chcelo pár slov :-)).
Strach mamy, ktorá privedie svoje dieťa medzi ostatné deti, je ako prd. Vchádza do miestnosti s matkou, a nepomenovane sa šíri; najprv zasiahne dospelých, a tí si chytia nosy, začnú otvárať okná, komentovať… až to zachytia aj deti. Takto je po socializácii skôr, než dieťa vojde do dverí. Treba vyvetrať, vyliečiť traumu; najprv u dospelých, potom u detí. Aby každý ďalší príchod do miestnosti nesprevádzal pocit ohrozenia smradom – napätím.
Ale vrátila by som sa k nášmu strašiakovi – socializácii.
Urputná snaha socializovať svoje doma vzdelávané deti je sprevádzaná aj dvoma exorcistami. Prvým je vyhorenie. Jednoducho, ak niečo robím zo strachu, unavím sa. Hrozne sa unavím. V najhoršom umriem na rakovinu, v lepšom budem denne umierať na migrénu. Ak mám šťastie, exorcista príde skoro, prinúti ma pozrieť sa strašidlu do očí a vyriešiť si to s ním. Ale keďže rodičovský strach (niekedy prezývaný láskou) je ako nenápadná otrava, môže sa stať, že všetko zmanažujem s noblesou mučeníka, až kým dieťa nevyletí z hniezda (ak vyletí, ale o tom inokedy), a ochoriem až potom. V tom je rodič expertom: kým je po ruke objekt, ktorý poskytuje zmysel môjmu sadomasochizmu, držím. Keď sa objekt nevďačne vymaní z úlohy, ktorú som mu dala, zrútim sa, a svojim utrpením a vytrvalo pomalým umieraním – asi potrestám svet :-D.
Druhým exorcistom je zlyhanie. Prichádza, aby našu cesto vyčistilo, a my ho spravidla nenechávame robiť si svoju prácu ani náhodou. Nedovolíme zlyhať dieťaťu, ani sebe. Vlastne iba sebe, lebo v štádiu, kedy exorcistické zlyhanie prichádza, už netušíme, či vôbec dieťa zlyháva; už vnímame iba svoje zlyhanie. Toto s nami robí strach. Strašiak. Napríklad obľúbený socializačný. Alebo iný, to je jedno. Ako infekcia, pomalá smrť lásky – sebalásky umožňujúcej nám milovať aj svoje deti. A táto životná perspektíva, ma vydesila.
Nenašla som zatiaľ spôsob ako zabiť strašiaka, pretože je možno celkom reálny. Ale existuje krok, ktorým sa dá vykročiť z koľajiska. Uvoľniť sa (existuje laický svojpomocný terapeutický systém vytvorený matkami učiacimi doma deti s autizmom: mamvpičizmus, o ktorom snáď čoskoro niekto vydá odborný materiál). Nejde predsa o mňa, o nás – rodičov, dokonca ani o učiteľku a jej názor na moje vzdelávanie; a to je tak oslobodzujúce. Ak sa bavíme o domácom vzdelávaní, ide o dieťa. Iba o dieťa. Potom dlho dlho o nič, a potom o spoločnosť ktorú aj to doma vzdelávané dieťa tvorí a tvoriť bude. Je to jednoduché a príjemné – nejde o mňa, a teda nie je dôvod blázniť strachom. Aj tak zlyhám, aj tak sa báť budem; ale čo s tým majú moje deti?
A kde sme my, kde som ja? Sme ako rodičia vynechaní z tejto drámy? Popravde áno, mohla by som sa vynechať, pustiť režisérstvo z rúk, a začať sa starať aj a najmä o seba. Ja som predsa stredom svojho života – ešte aj tá moja rodičovská láska miluje len kvôli mne, aby som sa ja cítila dobrou mamou :-). Ja som tá, ktorá sa rozhodla učiť svoje deti doma; ja som tá, ktorá sa môže každodenne rozhodovať neriešiť si svojho strašiaka cez deti, ba dokonca sa s ním môžem vysporiadať skôr, než mu dovolím nakaziť deti. V domácom vzdelávaní proste naozaj ide o dieťa. O mne je, ako vzdelávam, aký mám s dieťaťom vzťah. Vlastne zatiaľ vidím jedinú cestu, ako učiť doma bez páchania škôd – makať na sebe. Žiť svoj život naplno, zodpovedne, slobodne. Ako napísal veľký psychológ – deti sa pridajú :-).
(lu, inspired by Matúš Kováčik a Zuzana Michalíková)
Samko má jasno.
Článok je uverejnený v rámci projektu Poradenstvo a vzdelávanie v oblasti „deti so špeciálnymi potrebami“ vďaka IBM Community Grants.
