vznikla InkluKoalícia!

V pondelok, 5.februára 2018, sa stretli zakladajúci členovia Koalície za spoločné vzdelávanie, aby oficiálne založili silnú Koalíciu za inkluzívne vzdelávanie.

InkluKoalícia vznikla z diskusie Slovenskej komory učiteľov, InkluCiTy, Platformy rodín detí so zdravotným znevýhodnením, odborníkov z Aucklandu, rodičov, učiteľov, špeciálnych a liečebných pedagógov, psychológov a mimovládnych organizácií pod názvom: „Inklúzia po slovensky?“ 14.októbra 2017 v komunitnej obývačke KALAB.

“ Poslaním Inklukoalície je spojiť pedagogických a odborných zamestnancov (ďalej len učiteľov), rodičov,  odborníkov a organizácie v intenzívnej spolupráci, a spoločne vyvíjať snahy o inkluzívne vzdelávanie všetkých detí na Slovensku, bez ohľadu na ich fyzické, intelektuálne, emocionálne, sociálne, jazykové alebo iné podmienky. Inklukoalícia vníma potrebu spolupracovať  a presadzovať komplexné riešenia. Každé dieťa musí mať možnosť rozvíjať svoje predpoklady, byť rešpektované, učiť sa v spoločenstve iných detí, dobre sa pripraviť  na svoje budúce úlohy a dostať k tomu potrebnú pomoc. Zároveň chce podporovať vzdelávaníe a supervíziu pre učiteľov a spoluprácu školy s rodinou. Zasadzuje sa za priateľské, tvorivé a poznaniu otvorené školy, v ktorých sa každá bytosť môže cítiť akceptovaná a uvedomiť si svoje  perspektívy. Chceme, aby sa škole vrátila jej úloha byť tepnou komunity spoločnosti.“

„Dobrá škola nevytvára ľudskú bytosť.
Neimplantuje žiakom schopnosť milovať, byť zvedavý a tvorivý. Skôr umožňuje,
podporuje a napomáha rastu. Nie je semienkom, ale slnkom, potravou a vodou.“ 
(Maslow, 1968)

Inklukoalícia sa zasadzuje:

  • za  ochranu práv detí v školách a školských zariadeniach, za naplnenie ich potreby úcty, prináležitosti a perspektívy,
  • za ukončenie diferencovania, škatuľkovania  a nazerania na dieťa len cez diagnózu či problém a posun k nahliadaniu na dieťa cez jeho zdroje, potrebné príležitosti a možnosti využiť podporné alebo korekčné opatrenia,
  • za vytváranie odborných tímov v školách a školských zariadeniach a zlepšenie dostupnosti pomoci všetkým deťom,
  • za používanie terminológie v legislatíve, ktorá bude podporovať inkluzívne smerovanie vzdelávania,
  • za  identifikovanie/znižovanie/odstránenie bariér v školách a školských zariadeniach,
  • za prispievanie k inklúzii v spoločnosti (debarierizáciu, vytváranie príležitostí, používanie zrozumiteľnej reči v úradnom styku a pod.).

Princípy fungovania inklukoalície: 

  1. Nezávislosť Inklukooalície ako celku pri zachovaní nezávislosti jej jednotlivých členov, ako aj pri presadzovaní filozofie spoločného vzdelávania detí.
  2. Dobrovoľnosť v spôsobe a rozsahu zapojenia sa jednotlivých členov do aktivít Inklukoalície.
  3. Partnerský a rovnocenný prístup pri presadzovaní jej cieľov, pri aktivitách a činnosti.
  4. Konsenzuálne fungovanie a rozhodovanie.
  5. Osobná občianska angažovanosť a povzbudzovanie k nej u všetkých, ktorí sú súčasťou vzdelávania.
  6. Princíp subsidiarity a empowermentu pri hľadaní riešení.

 

ČLENOVIA:

InkluCiTy

Platforma rodín detí so ZZ

Slovenská komora učiteľov

PRO LP Asociácia liečebných pedagógov

Nadácia otvorenej spoločnosti

To dá rozum

Social Inclusion of Learners

Nové školstvo

Koalícia pre deti

Prof. PhDr. Marta Horňáková, PhD., liečebný pedagóg

Doc. PhDr. Vladimír Dočkal, CSc., detský psychológ

koordinátor: PaedDr. Viktor Križo, učiteľ, špeciálny pedagóg

 

PODPOROVATELIA:

Krajanský inštitút

Inštitút celostnej edukácie

Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR

Centrum pre výskum etnicity a kultúry

Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť SGI

Asociácia výchovných poradcov

Mgr. Ivana Lessner Lištiaková, PhD.

Phdr. Magdaléna Špotáková, CSc., detský psychológ

Dr. Marek Tesar, učiteľ, výskumný pracovník

Pridajte sa – všetci za jedného, jeden za všetkých! 

Memorandum a členstvo v Inklukoalícii

 

sú chvíle keď potrebujem zastaviť
spustiť kotvu a len byť
a počúvať
more
seba
vietor vo vlasoch
aby som opäť mohol vyraziť
plnou parou vpred

(ZuMi, ilustrácia Viktor Michalík)

slniečkárske zamyslenia

Marek Tesář v rozhovore pre InkluCiTy a SKU o inkluzívnej škole povedal: “…keď začnete deti deliť na rôzne skupiny, máte nekonečný počet možností, ako ich rozdeliť. A potom ich môžte začať deliť podľa toho, odkiaľ pochádzajú, a aké majú socioekonomické zázemie… Je to veľmi nebezpečné.”

Chcela by som žiť v inkluzívnej spoločnosti. Keď budem veľmi stará, ak ochoriem, chcela by som ostať vo svojom svete vítaná. Desí ma predstava odpratania nepohodlného človeka, segregácia slabších či iných. Premýšľam, či viem decká viesť tak, aby vytvárali svet prijímajúci každú svoju bytosť,  inkluzívnu spoločnosť, po ktorej túžim a ktorú propagujem. 

Vychovávame deti označkované diagnózami (labeling) – aby boli zohľadnené ich potreby, a ich inakosti. Väčšinou márne, integrácia síce popíše potreby, ale napĺňať ich môže len spoločnosť akceptujúca svoju diverzitu. A školy (kurikulum najmä) presne také nie sú. Vzdelávame svoje mláďatá v systéme, ktorý ľudí od útleho veku triedi, a na základe triedenia im predikuje možnosti, stropy – minimálne vo vzdelávaní je v tomto veľmi dôsledný. Vzdelávame deti v tlaku na asimiláciu (prispôsobenie sa väčšine a splynutie s ňou), pretože nevedieť písať slohy rukou a gramaticky správne by im znemožnilo študovať informatiku. 

Chceme z detí  vyrastajúcich v segregovanom prostredí (bežné školy bez diverzných detí a dospelých či špeciálne školy obmedzené na konkrétne druhy diverzity) vychovať dospelých budujúcich inkluzívnu spoločnosť. Chceme, aby deti, ktoré vyrastali bez kontaktu s inakosťou, znevýhodnením, keď opustia brány školy, dokázali žiť spoločne v jednej krajine, na jednej planéte. Všetci sa bojíme cudzieho, iného. A jediným liekom je kontakt s tým, čoho sa bojíme.

Ono už aj na Slovensku existujú školy snažiace sa o inkluzívne kroky, školy, ktoré zároveň vedú deti k zodpovednosti za seba a svoju komunitu – za všetkých jej členov bez ohľadu na ich inakosti či znevýhodnenia. Školy, ktoré majú odvážnych pedagógov, rodičov, riaditeľov a zriaďovateľov. Nie však dosť pre všetky deti. 

Zodpovednosť za seba aj solidarita s ostatnými, za vytváranie spoločného – inkluzívneho prostredia, sa v prostredí segregovanom a pripravenom bez aktívnej účasti detí, nedá vychovať. Je to ako učiť matematiku bez počtov, ako učiť o farbách v tme toho, kto nikdy nevidel.

Ak je inklúzia skôr princíp ako hotový zoznam pravidiel, môže reflektovať aktuálne potreby komunity – tu a teraz; reflektovať potenciály aktuálnych ľudí v komunite – škole (teda nie potreby spoločnosti a žiakov spred 200 rokov). A tak byť aj flexibilná pri hľadaní stále lepších a aktuálnejších riešení. Participácia detí, pedagógov, rodičov, odborníkov, lokálnych komunít,… na spravovaní svojej školy vytvára silnejší pocit spoluzodpovednosti, otupuje konkurenčné vzťahy a napomáha spolupráci. Aj medzi rodičmi a učiteľmi. Pretože vyrastať v dvoch neposlupracujúcich či dokonca rivalizujúcich prostrediach musí byť pre dieťa devastujúce. 

“Naše vzdelávanie a hodnotenie je stále postavené na súťažení a porovnávaní. Avšak deti sa potrebujú naučiť najmä spolupracovať s ostatnými a prekonávať sami seba, nie porážať ostatných. Nielen, ale najmä u nadaných žiakov je veľkým nebezpečenstvom tlak na výkon, ktorý ich často znefunkčňuje (extrémom je dysfunkčný perfekcionizmus). Bezpečné prostredie (v zmysle dôvery v seba a ostatných) je zdravšie a motivujúcejšie, než prostredie zamerané na výkon. Zaistiť psychickú bezpečnosť znamená budovať otvorenú školu, podporovať toleranciu a vnímanie odlišnosti ako obohatenia, nie ohrozenia.” (DOČKAL, V. 2016. Bezpečná škola, nadané deti a inklúzia. Konferencia Bezpečná škola, CENADA, n.o., Bratislava 10.11.2016.).

Ak každá inakosť ohrozuje celkové hodnotenie žiaka, ak je znevýhodnenie automaticky predikciou celkového životného neúspechu, nie je možná inkluzívna spoločnosť. „Iný“ ale už dávno neznamená horší. Každý má svoj potenciál, ktorý sa môže ukázať aj neskôr a v iných oblastiach, než vyžadujú tabuľky a osnovy. Mamy autistov to dobre poznajú. Malo by byť našou povinnosťou veriť a očakávať, že svoje stropy každé naše mláďa môže (ale nemusí) preraziť; a aj keby neprerazilo ani jediný, nemali by sme mať právo mu túto možnosť ukradnúť z titulu moci nad jeho vzdelávaním a životom. Možno b bolo možné proste žiadne stropy neočakávať a vnímať proces vzdelávania ako objavovanie cesty s dieťaťom. “Dnes je čoraz viac detí, ktorým sú diagnostikované rôzne poruchy učenia, koncentrácie, dokonca poruchy správania. Školy tak vytvárajú čoraz viac kolónok pre čoraz viac detí, pričom do bežnej kolónky „žiak“ sa už postupne dokáže zmestiť len máloktoré dieťa.” (KRIGLEROVÁ, E. a kol. 2015. Kľukaté cesty k inkluzívnemu vzdelávaniu na Slovensku, 2015 [cit. 2017-11-11], s. 10 URL: <http://cvek.sk/wp-content/uploads/2015/12/Klukate-cesty.indd_.pdf>.)

Predstavujem si spoločnosť, ktorá vidí prostredie dieťaťa – vrátane školy – ako súčasť spoločnosti, povinnú a schopnú hľadať možnosti ako dobre pracovať s každým dieťaťom (inklúzia). Školu, ktorá vníma a reflektuje individuálne vzdelávacie a výchovné potreby každého jedného dieťaťa (podľa V. Dočkal). Inkluzívna škola prinesie slobodu a podporu učiteľom, participáciu rodičom, zodpovednosť deťom. 

„Naše děti jsou nadané nesmírným potenciálem. Naším úkolem je pomoct jim ho uvolnit.“ (MONTESSORI, M. s. a.  [cit. 2017-11-11], URL:<http://skolka-sedliste.webnode.cz/skolni-vzdelavaci-program/>.)

Všetky deti, bez ohľadu na individuálne (tie má každé dieťa) a špeciálne potreby, žijú a keď vyrastú budú žiť s ostatnými na spoločnej planéte, v spoločnej krajine, v jednom meste, na jednej ulici, v jednom paneláku, a majú právo mať možnosť bývať, pracovať, priateliť sa a žiť s ostatnými ľuďmi; diagnózy a inakosti nemôžu byť v demokratickej krajine dôvodom na segregáciu. Ak segregujeme už v škôlke a škole, neučíme ich spolu žiť a vychovávame spoločnosť rozdelenú na ľudí a podľudí, bez práva na plnohodnotný a spoločný život na spoločnej planéte. Ochudobňujeme obe strany. To je len krok ku genocíde inakosti, možno aj týchto ľudí (aj keby “humánnym” spôsobom, či „iba“ obmedzovaním určitých práv). Ak značkujeme ľudí podľa škatuliek, ktoré vyžaduje systém vzdelávania, namiesto toho aby sme pomenúvali potreby jednotlivcov podľa toho, ako im treba pomôcť kompenzáciami, a podľa toho, ako by mohli koexistovať v spoločnej komunite, tak triedime ľudské bytosti – často už od kolísky. Označkujeme diagnózou, tým predurčíme stropy a hranice ich bytia a ich práv vo vzdelávaní, zamestnávaní, a segregujeme ich. Jedinou možnosťou prežitia je asimilácia, ktorej nie sú všetky ľudské bytosti v každej oblasti schopné. Toto učí naše školstvo naše deti. Segregované detstvo v škole nijako nemôže priniesť inkluzívnu dospelosť. Diverzita ľudstva musí byt zobrazená aj v diverzite školy, pretože segregácia ničí schopnosť detí vytvárať spoločnosť v plnosti jej rôznorodosti. Diverzita ľudstva, originalita každého človeka, je dar, ktorý vnímame ako príležitosť učiť sa žiť spolu. To ako ju uchopíme a využijeme, závisí na jednotlivcoch, ktorí s deťmi žijú a pracujú (rodičia, učitelia, odborníci, komunita,…). Inkluzívny prístup je náročnou výzvou pre nás všetkých.

Premena školy na inkluzívnu, snáď, prinesie demokratických občanov, schopných niesť zodpovednosť za celý nádherný rôznorodý svet.

lu

inklúzia – cesta majorít

Inklúzia nie je hotová destinácia, niečo, čo sa dá dosiahnuť. Je to skôr hľadanie, cesta, a to možno v každej školskej komunite a v každej rodine s inou výslednou podobou. Inkluzívne vzdelávanie by malo predstavovať neustále flexibilný proces, aktívne spoluvytváranie spoločného priestoru – najmä vzťahového prostredia, ktoré reflektuje aktuálne (nie v zmysle krátkodobých :-)) potreby každého jedinca bez výnimky, a podporuje konštruktívne fungovanie komunity ako sabaaktualizujúceho sa spolunažívania viac než ako sebaudržiavacieho mechanizmu devastujúceho svoj vlastný rast. Ide o proces hľadania ciest “ako sa to dá”, proces, v ktorom radšej robme chyby a učme sa z nich, než by sme to vzdali a tým zavreli dvere čo i jedinému (zatiaľ) dieťaťu.

Zdá sa, že na Slovensku je čoraz viac odborníkov, ale aj rodičov a učiteľov, ktorí touto cestou chcú ísť. Ale nie sme naučení spolupracovať, rodičia a učitelia – nielen v téme inklúzie. Nie sú pomenované formy takejto spolupráce, nie sú jasné kompetencie. A zhora neprídu. Je to, ako každý vzťah, na každom z nás. Veľmi chýba aj spolupráca medzi rodičmi intaktných a znevýhodnených detí, ktorú by škola ako centrum vzdelávania v komunite mohla iniciovať a podporovať. Chýbajú prístupné a zrozumiteľné informácie o inklúzii a viditeľná dobrá prax. Pre rodiča je inklúzia strašiakom – ako pre rodiča intaktného dieťaťa, tak pre rodiča dieťaťa znevýhodneného. 

Pekne sa s tým popasovali v Denníku N s „To dá rozum“:

https://dennikn.sk/autor/todarozum

Inklúzia by podľa definícií mala byť prostredím a diskurzom, ktorý zahŕňa všetkých, od detí, cez triedu, školu, rodinu, pedagógov, odborníkov, úradníkov, akademikov, politikov… a to s ich individuálnymi potrebami a zodpovednosťou za seba aj prostredie, ktoré spoluvytvárajú.

Inklúzia rozhodne nie je postavená na povýšení jednotlivca nad komunitu/spoločnosť na základe jeho potrieb, ale stojí a padá na aktívnom vytváraní takej spoločnosti (školy), ktorá reflektuje potreby všetkých svojich členov – minimálne im nekladie prekážky v tom, aby boli jej plnohodnotnou súčasťou.

Teda nejde o integráciu detí so špeciálnymi potrebami, ale o školu, ktorá je pripravená prijať všetky deti, tvoriť sa spolu s učiteľmi, deťmi, rodičmi,… ako centrum komunity. Inklúzia teda zahŕňa nielen minority,  ale aj a najmä majority. Inklúzia znamená v širšom zmysle “zahrnutie, pojatie” a vyjadruje spoločenstvo ľudí bez ohľadu na to, či majú postihnutie alebo nie. Týka sa nielen pôsobenia inštitúcií, ale všetkých úrovní života.” (HORŇÁKOVÁ, M. 2014. Kroky k inkluzívnej škole. Ružomberok: Verbum, 2014, 160 s. ISBN 978-80-561-0187-2).

Toto nevylučuje napĺňanie špeciálnych potrieb znevýhodnených, a nevylučuje to ani nastavovanie si hraníc tak aby nedochádzalo k devastácii komunity; naopak, v inkluzívnej škole s inkluzívnym kurikulom a s inkluzívnym tímom, sa pracuje s individuálnymi potrebami a potenciálom každého člena školskej komunity, a nikto by nemal byť potláčaný alebo vylučovaný na základe svojich individuálnych či špeciálnych potrieb. Na človeka bez potrieb neverím :-). Ale odkiaľ to má vedieť rodič, ktorý sa bojí, či budú napĺňané potreby jeho (zeleného či nezeleného, viac či menej bežného či ne-bežného) dieťaťa? Ako tomu má rozumieť, najmä ak absentuje aj uňho samotného skúsenosť a dôvera voči komunite, že bude rozhodovať a fungovať na základe solidarity?  Pretože v takomto prostredí tiež nebol vychovávaný, a jednoducho nemá skúsenosť s inkluzívnym diskurzom

Ono, inklúzia zahŕňa vzájomné – obojsmerné sa učenie a obohacovanie všetkých navzájom, aj keď každá majorita sa prirodzene bráni učiť sa od minorít (ako minoritu vnímame akúkoľvek inakosť, najmä ak zahŕňa špeciálne potreby). Koncept normality nás chráni, ale aj brzdí a robí z nás neľútostných predátorov. Toto treba prekonávať už vo vzdelávaní najmenších, ktorí vrastajú do sveta úplne iného, než aký teraz poznáme (exponenciálny versus lineárny rast informácií, komunikácie – soc. siete, automatizácia, ale aj globalizácia a tým diverzita spoločnosti citeľná stále viac v každom jej kúte,… ). “Ak nie ste s ľuďmi, ktorí sú iní, ak sa s nimi nenaučíte žiť a rešpektovať rozličnosti v ľudských myšlienkach, návykoch a kultúrach od malička, veľmi ťažko tento návyk získate neskôr.” (TESAŘ, M. – FOLENTOVÁ, V. 2016. Slovák učí na Novom Zélande: Žiť s inými kultúrami treba začať v škôlke, 2016 [cit. 2017-11-04], URL: <https://dennikn.sk/513752/slovak-uci-na-novom-zelande-zit-s-inymi-kulturami-treba-zacat-v-skolke/>)

lu