Ochutnávky pre homeschoolerov: Logos

Logos.
Slovo.
Jemné i drsné. Povzbudivé i zraňujúce. Slová nás sprevádzajú celý život. Keď sa nedaria, prichádza náhradná komunikácia, ktorá je ale tiež sprevádzaná slovami, resp sa v našich mysliach na tie slová premieňa.

Tie správne slová vedia naše deti povzbudiť, že napriek tomu, že nie sú tabuľkové (a aj tak, najlepšia tabuľková je čokoláda, že Hevi?), tak každý jeden z nich má svoje dary, ktorými môže obohatiť tento svet.

Logos je slovo, reč, myšlienka, pojem, rozum, zmysel, ale tiež tvorivé myslenie, mimočasová myšlienka, idea. Logos je skrytá jednota rozmanitých vecí tohto sveta.

Milí naši domškoláci a 5-9 roční rozmanití priatelia, prijmite pozvanie do čarovného a hravého sveta slov a komunikácie so študentkami logopédie 28.2. v Miestnej knižnici Petržalka, Prokofievova 5, Bratislava o 14.00 hod. Nahlasovanie vopred na inklucity@gmail.com (v súlade s http://inklucity.sk/gdpr/). Počet miest je limitovaný.

Tešíme sa na vás ♡

https://www.facebook.com/events/414709795946391/

Táto ochutnávka je súčasťou projektu Poradenstvo a vzdelávanie v oblasti „deti so špeciálnymi potrebami“, IBM Community Grants.

 

Ochutnávky pre homeschoolerov: Stretnutie pri Strom-e

Cez diverzitu prírody sa učíme vážiť si aj diverzitu človečenstva.

Aj deti, ktoré nemôžu chodiť do školy, potrebujú kvalitné materiály. Vo virtuálnom priestore už našťastie mnohé vedia získať, ale aj sa spájať s kamarátmi aspoň cez net. Tiež je to pre školy ideálna príležitosť, aby tieto deti boli „živou“ súčasťou školy cez rôzne virtuálne aktivity 🙂. Inšpiráciu, ako zapojiť deti z domáceho vzdelávania s deťmi zo školy v environmentálnych aktivitách, môže priniesť práve aj časopis Strom.

Milí naši priatelia, polročné domškolácke preskúšania bežia v plnom prúde a tak si dáme prvú tohtoročnú homeschoolersku ochutnávku online. Sedí to tak aj do témy ochrany životného prostredia, pretože tentokrát to bude o časopise Strom https://casopis.stromzivota.sk, ktorý zážitkovým vzdelávaním o prírode, životnom prostredí a kvalite života prebúdza v deťoch chuť učiť sa, meniť sa a konať v prospech ochrany a zveľaďovania života na Zemi. Zároveň sa snaží rozvíjať emočnú inteligenciu detí, ovplyvniť ich hodnotový systém a posilniť ich osobnú zodpovednosť voči sebe, druhým i svetu.

Vieme, že veľakrát domškolácke rodiny váhaju či si niečo predplatiť, keďže finančná podpora DV rodín zo strany štátu nie je žiadna, najmä ak by mali kupovať „mačku vo vreci“. Preto sme vybavili túto „ochutnávku“ – plný prístup do konca februára: https://www.facebook.com/events/283765388987774/

Všetky ďalšie informácie o OZ Strom života, členstve či iných možnostiach podpory nájdete na www.stromzivota.sk.

Táto ochutnávka je súčasťou projektu Poradenstvo a vzdelávanie v oblasti „deti so špeciálnymi potrebami“, podporená cez IBM Community Grants.

28.1.2019

Plazivé strašidlo homeschoolingu

Autor:  Lucia Kuzminová

Všetko má svoje plusy aj mínusy. Costs and benefits. Výnimkou nebude ani  homeschooling – domáce vzdelávanie (v našich podmienkach individuálne vzdelávanie žiaka podľa paragrafu 24 školského zákona). Sprevádza ho mnoho  strašiakov. Bez ohľadu na ich reálnosť, sú to strašidlá, ktoré dokážu vyčerpávať a plíživo devastovať.

Asi prvým a najobľúbenejším strašidlom, s ktorým sa potenciálny homeschoolerský rodič stretne, je socializácia. Každodenne otravujúce zaklínadlo; straší nám v hlavách, straší nás z poradní, z odbornej literatúry, ba aj z modrého koníka ;-). A my sa s ňou, každý po svojom, nejako vysporadúvame.

Naštudujeme si napríklad, že primárne prebieha socializácia v rodine, až sekundárne v škole. A že to nie je jediný nutný scenár, pretože sekundárnu socializáciu dokáže pekne zabezpečiť lokálna či záujmová komunita, obsahujúca externé autority a rovesníkov. Že pre zdravú socializáciu je dôležitá veková heterogenita, spoločné záujmy a dobrovoľná prítomnosť, prirodzená hierarchizácia,… a to predsa škola nemôže poskytovať (dobrovoľnú prítomnosť najmä).

A tak zabezpečujeme tú ozajstnú, lepšiu socializáciu, v ktorej tá zlá, školská, nemá miesto. Zakladáme svojpomocné skupiny domavzdelávajúcich rodín,  pravidelné záujmové či vzdelávacie aktivity pre deti, navštevujeme sa navzájom, sme najaktívnejšími členmi všetkého čo sa okolo nás mihne a zasmrdí to vzdelávaním – skaut, ZUŠ, kostol, ochranári,…

A to všetko sú veľmi dobré nápady!

Ale najmä sa popri tom všetkom snažíme sa nebáť. Pretože – byť tým zlým rodičom, ktorý zanedbal socializáciu dieťaťa, to by bolo strašné!

Vrcholovým športom je, ak vzdelávame doma dieťa s nie zrovna mainstreamovým potenciálom (na prvých testoch školskej zrelosti dokáže z dieťaťa spraviť potenciálne špeciálneho žiaka aj mierny nábeh na dysleksiu spôsobený aktuálnym záujmom o to čo sa deje za oknom, aj keď s autizmom či vozíkom to býva zaručene rýchla jazda); veď my najlepšie vieme, že socializácia je jeho vstupenkou do sveta, z ktorého bude určite vylúčené. A to už je sakramentsky silná motivácia, keď je strašiak socializácie zmutovaný s pocitmi viny, zlyhania, strachu o budúcnosť neschopného chúďatka v zlej tvrdej spoločnosti… (trošku preháňania je v našej situácii, si myslím, úplne na mieste 🙂 – nakoniec, píšem najmä o sebe, a ak sa v tom niekto nájde, napíšte mi, nech sa necítim sama).

Strach, často maskovaný rebelantstvom voči zhnitému systému nášho školstva zaspatého v 19.storočí, diletantstvom, rodičovským perfekcionizmom, či traumou zo školy storočia 20., nás ženie vpred a my budujeme. Budujeme – zopakujem: svojpomocné skupiny, pravidelné vzdelávacie aktivity,… A to všetko sú predsa veľmi dobré nápady!

Naše deti sú takto viac či menej úspešne socializované. Závisí to, samozrejme, aj od veľkosti našej motivácie – teda strachu, dĺžky výdrže, od bydliska (v meste toho bude viac než na samote), či tučnoty peňaženky a viditeľnosti diagnózy dieťaťa. Práve pri tej by som sa ešte na chvíľku pristavila.

Extrémny sadomasochizmus až šialenstvo preukazujeme pri snahe socializovať deti viditeľne iné – farbou pleti (biely rodič a snedé dieťa je na Slovensku obľúbená kombinácia kandidátov pre sofistikovaný ostrakizmus), sedením na vozíku, deti s očami ktoré nevidia či ušami ktoré celkom nepočujú, s neohybným jazýčkom, deti ktoré mávajú rukami a nepozerajú do očí, deti ktoré sa nehrajú spolu, nerozumejú požiadavkám, nekreslia alebo proste drzo pobehujú (aj o drzosti by to chcelo pár slov :-)).

Strach mamy, ktorá privedie svoje dieťa medzi ostatné deti, je ako prd. Vchádza do miestnosti s matkou, a nepomenovane sa šíri; najprv zasiahne dospelých, a tí si chytia nosy, začnú otvárať okná, komentovať… až to zachytia aj deti. Takto je po socializácii skôr, než dieťa vojde do dverí. Treba vyvetrať, vyliečiť traumu; najprv u dospelých, potom u detí. Aby každý ďalší príchod do miestnosti nesprevádzal pocit ohrozenia smradom – napätím.

Ale vrátila by som sa k nášmu strašiakovi – socializácii.

Urputná snaha socializovať svoje doma vzdelávané deti je sprevádzaná aj dvoma exorcistami. Prvým je vyhorenie. Jednoducho, ak niečo robím zo strachu, unavím sa. Hrozne sa unavím. V najhoršom umriem na rakovinu, v lepšom budem denne umierať na migrénu. Ak mám šťastie, exorcista príde skoro, prinúti ma pozrieť sa strašidlu do očí a vyriešiť si to s ním. Ale keďže rodičovský strach (niekedy prezývaný láskou) je ako nenápadná otrava, môže sa stať, že všetko zmanažujem s noblesou mučeníka, až kým dieťa nevyletí z hniezda (ak vyletí, ale o tom inokedy), a ochoriem až potom. V tom je rodič expertom: kým je po ruke objekt, ktorý poskytuje zmysel môjmu sadomasochizmu, držím. Keď sa objekt nevďačne vymaní z úlohy, ktorú som mu dala, zrútim sa, a svojim utrpením a vytrvalo pomalým umieraním – asi potrestám svet :-D.

Druhým exorcistom je zlyhanie. Prichádza, aby našu cesto vyčistilo, a my ho spravidla nenechávame robiť si svoju prácu ani náhodou. Nedovolíme zlyhať dieťaťu, ani sebe. Vlastne iba sebe, lebo v štádiu, kedy exorcistické zlyhanie prichádza, už netušíme, či vôbec dieťa zlyháva; už vnímame iba svoje zlyhanie. Toto s nami robí strach. Strašiak. Napríklad obľúbený socializačný. Alebo iný, to je jedno. Ako infekcia, pomalá smrť lásky – sebalásky umožňujúcej nám milovať aj svoje deti. A táto životná perspektíva, ma vydesila.

Nenašla som zatiaľ spôsob ako zabiť strašiaka, pretože je možno celkom reálny. Ale existuje krok, ktorým sa dá vykročiť z koľajiska. Uvoľniť sa (existuje laický svojpomocný terapeutický systém vytvorený matkami učiacimi doma deti s autizmom: mamvpičizmus, o ktorom snáď čoskoro niekto vydá odborný materiál). Nejde predsa o mňa, o nás – rodičov, dokonca ani o učiteľku a jej názor na moje vzdelávanie; a to je tak oslobodzujúce. Ak sa bavíme o domácom vzdelávaní, ide o dieťa. Iba o dieťa. Potom dlho dlho o nič, a potom o spoločnosť ktorú aj to doma vzdelávané dieťa tvorí a tvoriť bude. Je to jednoduché a príjemné – nejde o mňa, a teda nie je dôvod blázniť strachom. Aj tak zlyhám, aj tak sa báť budem; ale čo s tým majú moje deti?

A kde sme my, kde som ja? Sme ako rodičia vynechaní z tejto drámy? Popravde áno, mohla by som sa vynechať, pustiť režisérstvo z rúk, a začať sa starať aj a najmä o seba. Ja som predsa stredom svojho života – ešte aj tá moja rodičovská láska miluje len kvôli mne, aby som sa ja cítila dobrou mamou :-). Ja som tá, ktorá sa rozhodla učiť svoje deti doma; ja som tá, ktorá sa môže každodenne rozhodovať neriešiť si svojho strašiaka cez deti, ba dokonca sa s ním môžem vysporiadať skôr, než mu dovolím nakaziť deti. V domácom vzdelávaní proste naozaj ide o dieťa. O mne je, ako vzdelávam, aký mám s dieťaťom vzťah. Vlastne zatiaľ vidím jedinú cestu, ako učiť doma bez páchania škôd – makať na sebe. Žiť svoj život naplno, zodpovedne, slobodne. Ako napísal veľký psychológ – deti sa pridajú :-).

(lu, inspired by Matúš Kováčik a Zuzana Michalíková)

Samko má jasno.

Článok je uverejnený v rámci projektu Poradenstvo a vzdelávanie v oblasti „deti so špeciálnymi potrebami“ vďaka IBM Community Grants.

Podpora od IBM Slovensko

Vďaka nášmu dobrovoľníkovi Gregorovi Dudášovi nám spoločnosť IBM Slovensko, spol.s.r.o cez IBM Community Grants poskytla finančný dar vo výške 800 eur na realizáciu projektu: Poradenstvo a vzdelávanie v oblasti „deti so špeciálnymi potrebami”.

Projekt beží priebežne už roky formou dobrovoľníctva a svojpomoci; sieťuje, vzdeláva a podporuje rodičov, ale aj učiteľov individuálne (zväčša doma, niekedy čiastočne v škole / v škôlke)  vzdelávaných detí s rozmanitým potenciálom (v našej legislatíve nazývaných “žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami”). Našou výzvou je najmä začleňovanie detí do rovesníckeho spoločenstva (vrátane školy, ak je to možné), prevencia vyhorenia matiek / opatrovateľov týchto detí – ich spájanie navzájom ale aj prepájanie s odborníkmi a samozrejme vzdelávanie. Aj vďaka IBM grantu budeme môcť pokračovať so stretnutiami “Ochutnávky pre homeschoolerov”, kde sa stretávajú pri spoločných činnostiach deti (a ich súrodenci, rodičia, priatelia) vzdelávané mimo školy z najrôznejších dôvodov (vrátane ale nielen zdravotných) a rôznymi formami (od komunitných škôl, cez vzdelávacie skupiny, až po domáce vzdelávanie dieťaťa rodičom).

5.1.2017 – inkluzívnym vzdelávaním k inkluzívnej spoločnosti (diskusia)

Inkluzívnym vzdelávaním k inkluzívnej spoločnosti bola jedna z prvých verejných diskusií, o ktoré sme sa pokúsili.

takto vyzeralo pozvanie:

„Môže nás inšpirovať vzdelávanie maorských a pacifických detí vo vzdelávaní detí z našich menšín, napríklad rómskych? Čo môže mať československá nedeľná škola na Novom Zélande či slovenská škola v Srbsku spoločné so vzdelávaním detí menšín a imigrantov na Slovensku? Prečo na Novom Zélande nemajú špeciálne školstvo a nútený homeschooling obdobne ako u nás, a kde sú vzdelávané novozélandské deti so špeciálnymi potrebami? Aké máme na Slovensku minority? Čo je inklúzia? Ako môže byť vzdelávacie kurikulum inkluzívne? Príďte sa pýtať, inšpirovať sa navzájom, nabrať síl do ďalšieho roka.“

Samozrejme, hovorilo sa o tom, čo ste priniesli. Menej o Novom Zélande, viac o tom kde sme a čo potrebujeme. Diskutovalo sa veľmi živo, v nekvalitných nahrávkach mobilných telefónov počuť emócie aj ticho, ktoré nastane keď diskutujúcich pohltia myšlienky. Mnoho z povedaného čaká na spracovanie, zverejnenie. A napriek „na kolene z rukáva“ príprave a začiatočníckemu nadšeniu „hurvínek válku“ – malo to význam. Nielen v zdieľaní ideí a skúseností. Necelý rok po tejto sme urobili ďalšiu diskusiu, s komorou učiteľov a platformou rodičov, akademikmi, odborníkmi a aktivistami z MVO, kde sme pomenovali potrebu spojiť sily. A dnes existuje Koalícia pre spoločné vzdelávanie.

Pár spomienok – hostí sme na pozvánke predstavili takto:

Marek Tesař: prednáša na Auckland University na Novom Zélande, je pedagóg a výskumník,  registrovaný učiteľ na NZ a aktivista. Zaoberá sa filozofiou vzdelávania a inklúzie. Jeho výskum a aktivity sa zameriavajú na demokratickú spoločnosť, v ktorej všetky deti, individuálne ale spoločne, majú šancu rozvinúť svoj potenciál v inkluzívnom prostredí školy/škôlky. Presadzuje otvorené kurikulum, ktoré umožňuje vytvárať sociálne spravodlivú a inkluzívnu triedu, v ktorej sú hlas dieťaťa, hlas rodiča a hlas kvalifikovaného učiteľa rovnako dôležité. Medzi jeho ďalšie projekty patrí otvorená škola/škôlka (spojenie s komunitou a vytváranie otvoreného priestoru, kde sa všetky deti cítia dobre, bez ohľadu na vek alebo schopnosti). Marek prednášal predmet “inkluzívna prax”, ku ktorému napísal aj skriptá a praktizoval so študentmi projekty v škôlkach. Za svoju akademickú prácu a prácu pre komunitu získal viacero novozélandských a australazijských či USA ocenení. https://unidirectory.auckland.ac.nz/profile/m-tesar 

Elena Gallová Kriglerová: Vyštudovala sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je spoluzakladateľka Centra pre výskum etnicity a kultúry a od roku 2012 jeho riaditeľka. Prácu v treťom sektore začala ako výskumníčka v Inštitúte pre verejné otázky. Kultúrna integrácia, prístup detí z prostredia menšín k vzdelávaniu a interetnické vzťahy sú témami, ktorými sa zaoberá najčastejšie. V súčasnosti sa intenzívne venuje téme práv detí z prostredia menšín. V minulosti realizovala viacero výskumných projektov zameraných na situáciu Rómov a migrantov na Slovensku. Je autorkou a spoluautorkou viacerých publikácií venovaných uvedeným témam. http://cvek.sk/elena-kriglerova/

Vladimír Dočkal: pracuje s deťmi už vyše 40 rokov. Po revolúcii bol úspešným riaditeľom Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Dnes je vedeckým pracovníkom v rovnakom ústave a venuje sa problematike nadaných detí i detí z iných minoritných skupín. Pôsobí tiež na Fakulte soc.a ekon.vied UK, odborné zameranie: psychologická metodológia, teória psychodiagnostiky, psychológia nadania a tvorivosti. Je šéfredaktorom odborného periodika a autorom mnohých knižných publikácií. http://www.vudpap.sk/sk/profily-pracovnikov/vladimir.dockal/ 

Vlado Dolinay: Učiteľ, aktivista a človek s otvorenou mysľou. Vyštudoval Pedagogickú fakultu Trnavskej univerzity. V rokoch 2007 – 2011 pracoval ako vyslaný učiteľ Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky v slovenskej komunite v Rumunsku. Je koordinátorom projektu Slováci v Rumunsku. V súčasnosti pôsobí ako predseda Krajanského inštitútu a s manželkou vedie komunitné centrum PAZOA (Public Activities – Združenie občianskych aktivít). Od r. 2014 je komunálnym poslancom. Vedie komunitnú škôlku.  http://dolinay.wixsite.com/dolinay/profil

A kto ešte bol?

Nina Hood – university of auckland , Martin Capay „dráčik“ – o.i. vš pedagóg, s manzelkou učiteľkou a ich dvoma deťmi, Daniel Hevier – spisovateľ, učiteľ, Radka Rendošová  – respektovanie.sk, Janka Pauková – psychológ, inklúzia, Peter Halák – Indícia, škola Félix atď, Martin Kuštek – mládežnícky parlament, Paulína Čalfová – riaditeľka komunitnej školičky, Martina Rosová – učiteľka v komunitnej školičke, špec.ped., Darinka Vranová – učiteľka v malotriedke, špec.programy emoc.inteligencie, Zlatica Rehušová, Ľubka Noščáková – učiteľka v „Narnii“, Slávka Heželyová – učiteľka v Edulienke, David Mariečik – fotograf, Lucka Gomez a malý Timko – riaditeľka súkromnej škôlky Rainbow, aktivistka, Janka Žitňanská – europoslankyňa zasadzujúca sa za práva zdravotne znevýhodnených, Lucia Rosáková – inklucity, domáce vzdelávanie, Zuzka Michalíková – inklucity, Miro Sopko – nrsr, s fotografom, Kika Boorová Peštová – inklucity, dobrovoľníčka a mama, Roman Hošták – pankáči deťom, Zuzka Dolinayová – Kalab, Little Monkeys,Braňo Grohling – nrsr, duálne vzdelávanie, s asistentom, … a ďalší, ktorých sme si nestihli zapísať. 

Za priestory a pomoc s organizáciou ďakujeme KALABu, za fotografie ďakujeme Davidovi Mariečikovi, Zuzke Michalíkovej, Kike Boorovej Peštovej a Ľubke Noščákovej, za pomoc s občerstvením a prípravou Kike, Zuzke Kurtiš, Pankáčom deťom, Nikitovi Slovákovi,… 

autizmus

každý jeden z nás má svoju cestu a svoj pohľad na svet…dnes na Svetový deň povedomia o autizme sa podelím o ten môj zažitý pohľad 😉

1. Základom je prijatie. Áno, môžeš sa hnevať na osud, boha, gény ale nič to nemení na tom, že to dieťa tu je a potrebuje, aby si mu pomohla pochopiť svet okolo neho. Prijatie dieťaťa rodičmi, rodinou, blízkym okolím. Socializácia. Áno, ale tými deťmi, ktoré príjmu tvoje dieťa také aké je. ÁNO, sú také, najčastejšie deti „alternatívne“ vzťahovo vychovávané a aspergeri/VFA. Tieto deti vedia pochopiť a zapojiť naše dieťa, majú pochopenie a trpezlivosť. Ani my dospeli sa (väčšinou) nezapájame k neznámym dospelákom a nechceme od nich aby nám požičali napr. svoj mobil…radšej si nájdeme pár spriaznených duší, s ktorými je nám fajn a rozumieme si.

2. Vždy robíš najlepšie ako vieš v danej chvíli s danými informáciami …že potom zistíš, že si mohla inak, to je ok…nevyčítaj si nič, sú to nové info, ktoré využiješ nabudúce.

3. Dovoľ si precítiť všetky fázy s diagnózou – šok, popieranie, pocit že keď nebudeš spať a budeš hľadať a skúšať, že tvoje dieťa „vyzdravie“, stav vyčerpania a apatie, prijatie skutočnosti a snaha nemeniť dieťa, ale pomôcť mu byť šťastné.

4. Nie si len matka, si hlavne ŽENA a máš povinnosť voči sebe robiť si radosti a čas iba pre seba.
Dovoľ otcovi dieťaťa byť MUŽOM v jeho rodičovskom poslaní – oni to spolu určite super zvládnu.

5. Nič neočakávaj ale zároveň nedávaj žiadne limity – dieťaťu ani sebe – budeš sa tak radovať každý deň z minizázrakov…mne veľmi pomohol odznak, ktorý som objavila krátko po stanovení diagnózy na Sashe trhoch a hneď som ho aj pripla na kočík: Raz dokážem veľké veci!

6. Nevšímaj si reči a pohľady okolia – venuj sa plnou pokojnou pozornosťou svojmu dieťaťu a sile v tebe – namiesto odsúdenia aká si „nemožná“ matka nevychovaného dieťaťa dosiahneš tichý či nevyjadrený „obdiv“,  že ako to zvládaš (áno dlhšie trvá pokým dokážeš udržať pokoj pri hysákoch vonku, aj si poreveš, je to ok).

7. Dieťa to ozaj nerobí „naschvál“ – je buď frustrované/zúfalé lebo niečo nevie/nechápe alebo je nešťastné/nasraté že niečo/niekoho nemôže ovplyvniť …veď aj my dospelí sa rozčuľujeme (akurát že to vieme krotiť a zúriť iba vo vnútri).

8. Keď dieťa ešte niečo nevie, tak ešte neprišiel jeho čas – napr. keď syn nerozprával vôbec, tak som si povedala, že preto že ešte nie som pripravená ho ozaj celou osobou počúvať.

9. Ver svojej intuícii – pri všetkom!

10. Buď naše deti podporíme v tom, čo ich baví, „nezabijeme“ ich prirodzenú zvedavosť a môže ich to v budúcnosti živiť alebo skončia na ID.

11. Máš úžasnú možnosť vyslobodiť sa z davu. Ísť si s dieťaťom vlastnou cestou. Nedať ho osekať predstavami spoločnosti, ale dovoliť si s ním stať sa vnútorne slobodnou.

PS: Autizmus je len iný pohľad na svet!

„Si odvážnejší, ako dúfaš, silnejší, ako vyzeráš a múdrejší ako si myslíš.“ (Medvedík Pu)

(text: ZuMi na základe osobných skúseností, 2016, ilustrácia: Viki)